Sebedražie kostol sv. Barbory

Farnosť Sebedražie a Chrám sv. Barbory

(na článku sa priebežne pracuje)

Okolo roku 1332 bola vytvorená prievidzská mestská fara, do ktorej patrilo okrem iných obcí aj Sebedražie. Roku 1431 získali Majténiovci od kráľa hrad a panstvo Sivý Kameň. Tým sa aj Sebedražie spolu s inými poddanskými dedinami ocitlo v ich vlastníctve. Manželka Rafaela Majténiho – Barbora, rodená Kálnayová, založila na vybudovanie kostola v Sebedraží fundáciu dvoch roľníckych usadlostí. Možno teda predpokladať, že na konci 15. storočia sa začalo so stavbou kostola. Výber patrocínia sv. Barbory bol vôľou zemepána, keďže fundátorkou stavby bola práve Barbora.

Z obdobia, keď Sebedražie bolo filiálkou prievidzskej farnosti, sú známe mená kaplánov a kňazov, ktorí sem dochádzali slúžiť omše. Boli to: Ján Zolnay (1708-1780), Michal Burday, Anton Feďvereš.  Sebastián Krúdl v Sebedraží pôsobil v roku 1788 a vtedy tu bola zriadená miestna kaplánska stanica. V rokoch 1793 až 1808 sem dochádzali kaplán Mikuláš Zágolik, počas jedného roka Jakub Mayer a napokon Ábel Mutňanský.

Zriadenie samostatnej farnosti roku 1806 bolo viazané aj na duchovnú starostlivosť o občanov obce Cigeľ. Medzi prvými ordinovanými v Sebedraží bol Ján Vendrinský, ktorý tu pôsobil v rokoch 1808-1810. Po ňom nastúpil na 20 rokov Samuel Zachej (žil v rokoch 1782-1859). Roku 1812 bola na zhorenisku dvoch želiarskych domov postavená nová fara. Hlavná budova v tvare písmena L bola postavená z pálených tehál a s klenbami v pivniciach. Vchod na priečelí mal lomený oblúk a štyri schody z tesaného červeného travertínu. Dlhá chodba spájala obývaciu aj hospodársku časť. Na dvore boli maštale, sýpka, malá pajta (stodola) a studňa, ktorá slúžila aj obyvateľom priľahlého okolia. Farnosť obhospodárovala 20 hektárov ornej pôdy (celé Vrchy), niekoľko hektárov lúk a dve rozsiahle záhrady. V rokoch 1830 až 1856 tu pôsobili najskôr administrátori z Prievidze, po nich sa postupne vystriedali kňazi: Ján Smetanay (1806-1855), Leopold Kredich, Izák Peťko (1821-1847), ktorý je v obci pochovaný, a Izák Čillík (1814-1856).

Roku 1856 prichádza do farnosti nový kňaz Imrich Vály (1815-1886). Počas jeho pôsobenia sa kostol v roku 1875 obnovil a zmenil z pôvodnej gotickej architektúry na klasicistickú. Svedčí o tom stavba veže a fasád kostola. Po odchode kňaza Vályho v roku 1882 nastúpil do kňazskej služby Karol Lasáb (1835-1899).

Od roku 1899 pôsobil v obci kňaz Matej Grígeľ. Stal sa členom obecného zastupiteľstva, a preto ho často poverovali konaním s vrchnosťou, najmä pri získavaní finančných prostriedkov. Roku 1910 získal podporu od biskupskej stolice na výmenu oltára a kazateľnice. Roku 1916 boli zrekvírované a roztavené 2 zvony (31kg a 17kg) na vojenské účely. Vojsko za ne zaplatilo obci 192 korún. Zostal iba najmenší zvon na vyhlasovanie poplachov. Roku 1922 boli vo firme Adolf Heller a syn objednané dva nové zvony – sv. Michal (78kg) a sv. Florián (40kg). Na vyplatenie sumy 7179 Kč bola zorganizovaná zbierka. Čiastkou 2000 korún prispel „ruženský“ spolok. Nové zvony boli slávnostne posvätené 17. septembra 1922 dekanom Antonom Miššuthom z Prievidze.

Predtým sa v roku 1920 začala oprava veže, potom sa pokračovalo opravou kostola a fary až do roku 1925. Kňaz Grigeľ získal na túto akciu roku 1919 finančnú čiastku vo výške 21000 Kč. Firma Engliš z Prievidze opravila vonkajšie omietky s novou farebnou úpravou, vymenila schody na emporu, vydláždila kostol keramickou dlažbou a strechu pokryla novou škridľou – bobrovkou.

Roku 1927 praskol starý zvon. Bol nahradený novým s hmotnosťou 220kg a dostal meno Barbora.

Roku 1930 bola na mieste starej kaplnky postavená nová kaplnka na úctu k Lurdskej Panne Márii. Kaplnka s drevenou sochou svätice v interiéri od umeleckého rezbára Viliama Šteffeka z Banskej Štiavnice bola vysvätená 8. novembra 1931.

Kňaz Matej Grígeľ pôsobil v obci viac ako 35 rokov. Zomrel 26. apríla 1935 a je pochovaný na sebedražskom cintoríne. Už počas choroby mu pomáhal bojnický kaplán Stanislav Smida, ktorý spravoval faru do októbra 1935. Vtedy prišiel z Handlovej Viliam Weis. Začal sa venovať mladej generácii, nácviku divadelných hier, kabaretov a organizovaniu zábavných podujatí. Pod jeho vedením sa aktivizovala v obci generácia výborných divadelných ochotníkov, ktorí každoročne odohrali niekoľko divadelných predstavení.

Roku 1937 prišli do obce redemptoristi z Kostolnej pri Trenčíne. V októbri 1941 ich vystriedal starý kňaz Ignác Leporis (1876-1954), tichý a skromný človek. Jeho nástupcom sa od roku 1946 stal Vojtech Félix (1882-1957). Počas jeho pôsobenia bola opravená sakristia kostola. Roku 1949 sa uskutočnila generálna oprava kostola, ktorú dokončil Štefan Píš v roku 1950 vymaľovaním interiéru.